Choď na obsah Choď na menu
 


Chrám Tisovský III. - Niečo z histórie

14. 4. 2011

Niečo z histórie

               V zboreninách Hradovej sú pochované dávne príbehy nášho mesta. Pevnosť, vysoká a strmá hora, ktorá – Pán Boh vie, od koľkých rokov má meno Tisovec - vydáva ako svojim menom, tak na nej vykopanými popolnicami svedectvo, že tieto kraje dávno pred Maďarmi a Nemcami obývali Slávovia, čiže Slováci, pretože Slovania v pohanských časoch – tak, ako až do teraz Indovia – telá svojich zomrelých pálili, ako to vierohodne dokázal učený Dobrovský. Podľa dávnej povesti mesto vzniklo len potom, keď na Hrade vymreli poslední “Obrovia”. Keď v 15-tom storočí prišli sem Husiti, už tu našli akýsi kostolík, ku ktorému pristavili priestrannú Svätyňu, ozdobenú gotickým sklepením a opatrenú znakom svojho vyznania – kalichom, ktorý až do roku 1790 bol znateľný na vonkajšom múre chrámu, ba aj kalich, ktorým sa posvätné víno pri Večeri Pánovej za niekoľko sto rokov prisluhovalo, podľa svedectva nápisu na ňom je ich pozostalosťou. Tento chrám bol viackrát vypálený, viackrát sa k nemu pristavovalo, že z pôvodného ostalo len niečo zo severného múra, ktorý – hoci všelijako popodpieraný – bol jednako veľmi slabý a bol stále väčším nebezpečím pre cirkev. A keď okrem toho kostol pojal len polovicu veriacich, už v roku 1820 v druhú adventnú nedeľu celým zhromaždeným zborom bola uznaná nevyhnutná potreba novostavby chrámu. Nadarmo očakávajúc lepšie časy, cirkev hneď počiatkom roku 1825 prikročila s veľkou chuťou k potrebným opatreniam, týkajúcim sa stavebného nákladu, prác, majstrov a vedúcich. Cirkev si vyvolila 32 starších, ktorí mali svedomite prešetriť u každého úda zboru majetok, čeľaď, dobytok, slovom silu, alebo možnosť, podľa ktorých im mal byť určený ročný podiel na práci, ktorý sa mal odrobiť buď prácou ručnou, alebo s dobytkom. Usilovný, ktorý by bol pracoval navyše, mohol si zarobiť. Už v tomto bežnom roku sa malo vykonávať všetko, čo vyžadovala potreba, - pálenie vápna, stavba tehelne, lámanie skál, vozenie piesku a dreva a hotovenie všetkého, čo vyžadovala potreba. A skutočne už v tom istom mesiaci bratia Jakub a Filip Holko priviezli prvý veľký kameň – základný kameň chrámu!

 

         Za ´´riaditeľov´´ vyvolený boli mnohovážený mužovia Ondrej Čipkaj a Ondrej Lopejský, ktorým pomáhali štyria paletníci a a týmto bolo daných osem paletníkov. Všetci pracovali bez odmeny. Odmenou im bol dobrý pocit vo svedomí, že statočne konajú svoju prácu a uznanie bratov.

         Šiesteho februára toho istého roku bol prijatý návrh Michala Martiního, majstra z Rimavskej Soboty. Bol zjednaný spolu s tesárskym majstrom z Meleghedi / dnes Teplý Vrch / , ktorý  za zvláštnu odmenu 100 zlatých 22. februára zložil vrch veže, hodiny i zvony. Avšak ako toto s ochotou a radosťou bolo vykonané, tak súčasne všetkých naplnil neočakávaný žiaľ pri lúčení sa so starým domom Božím, v ktorom sa otcovia ľudu, i sám ľud znovuzrodil Pánu Bohu a ctnosti.

        Piaty apríl – utorok po Veľkej noci – deň ináč ničomu nezasvätený – stal sa Tisovanom takým sviatkom, aký tu pred tým nikdy nebol svätený. Už z iného miesta zneli zvony. A tam, odkiaľ za 400, snáď i viac rokov zneli, volali, tam sa hrnul neobyčajne početný zástup. Veď nebolo nikoho, ktorý by nebol v tej svätej sieni v službu živého Boha posvätený, velebnou sviatosťou vo viere utvrdený, ktorý by tam nebol prijal požehnanie manželského zväzku, sladkú útechu pri smrti drahých, istotu večného blahoslavenstva, duchovné občerstvenie zo zvesti Božieho slova.

       Po krátkom speve posledný krát vystúpil na kazateľňu dôstojník pán Pavel Jozzeffy, náš milý a vzácny duchovný pastier, augšpurskeho vyznania potisský biskup a z Jeremiáša 31, 23 predložil rozžehnanie sa so starým chrámom Božím, ktorý mal byť zbúraný. Hovoril o jeho založení, o rozličných jeho premenách – prestavbách, o kňazoch, ktorí v ňom vzdelávali ľudí, o pokoleniach, ktoré v ňom a okolo neho rástli a sa pominuli a nepomenúc ľud, aby nezabúdali na svojich vodcov viery a na slovo Božie v tomto starom chráme kázané, aby to prinášalo požehnané ovocie dobrých skutkov, dal posledný raz od oltára, ktorý sme už potom viac nevideli, slzami skropené požehnanie a vezmúc kalich a svätú Bibliu, vyšiel z chrámu. Medzitým dvojctihodný muž Michal Bosý, na tento čas dištriktuálny kaplán, vychádzajúc s druhým kalichom požal spievať známu – prenikavú pieseň ´´ Ach zustaň s svou milostí...´´´

Do spevu sa zapojili – vysokourodzený a pri tejto cirkvi a pri stavaní nového chrámu veľmi zaslúžilý Ján Daxner, cirkevný inšpektor, vychádzajúci s jubilárnym svietnikom, richtár mesta Štefan Albíni, nesúci cibórium, učitelia školy s knihami spevov, radhí so svietnikmi, oltárnymi rúchami atd´. Nasledovalo ich celé množstvo s hlasným plačom vynášajúc z chrámu všetky hnuteľné nádoby a ozdoby skladajúc ich vo farskom príbytku.

Starý chrám Boží bol potom s ťažkým srdcom, ale ľahkou prácou zbúraný. Veď nemal temer žiadneho základu. Postavený bol z drobného, nelámaného kameňa a zomdlený neduhom staroby sa temer v rukách rozpadával. Zbor však, kým na námestí z pozostalosti starého chrámu nebol zriadený bohoslužobný stánok , asi za dva týždne zotrvával len pri domácich pobožnostiach, akoby niesol smútok za chrámom svojich otcov.

Zbor opäť prenikla veľká radosť, keď prvého mája za prítomnosti veľkého, zo všetkých strán zhromaždeného zástupu bol položený základný kameň novího stavania. Položený je na severnej strane dve siahy hlboko v zemi, veľký – štvorhranný, poznačený nápisom : ´´ Eccl. Ev. A.C. Taxovienzis die 1.maji 1825 posuit.´´

Tento základ – položený  s veľkou nábožnosťou – bol súčasne základom veľkých a veľmi ťažkých prác, lebo hoci aj po sto i viac ľudí pracovalo každého dňa, výsledok práce pre hĺbku všetko pohlcujúcich základov nebolo vidno. Základy pohltili nielen veľké množstvo prevelikých kameňov, ale i celý starý chrám a aj tak neboli nasýtené. Predsa už v tom istom roku boli vytiahnuté až po cokel.

Prvý dozorca diela – Ondrej Čipkay – s chválitebnou vernosťou a stálou chuťou zastávajúci svoj úrad bol v tejto funkcii potvrdený aj pre rok 1826. urodzenému mužovi – Sámuelovi Čechovi , riadnemu kurátorovi cirkvi bol daný na pomoc mimoriadny kurátor – Ján Dianiška Tichý. Aby ťarcha prác neležala len na jedných, zbor vyvolil aj ďalších nových Direktorov a Paletníkov. Pod ich správou Ján Hájer, tesársky majster z Lučenca sa podujal zhotoviť väzbu krovu. V priebehu troch rokov  ho pevne a umelecky vzhotovil jeho palier František Waldmann Ždanský. Všetko drevo darovala štedrosť slávneho dedičného panstva. Kde sa požadovali kamenári, dovážal sa z Rimavskej Bani, z lomu, ktorý sa nachádzal na kraskovskom pomedzí. Tehlármi boli Brezňania, vápno darovala dobročinnosť slávneho panstva, cirkev zaplatila len paličov. Takto pri organizovanej práci mohli cirkevníci koncom roka s radosťou uvidieť múry vytiahnuté až do výšky horných okien.

Počiatkom roka1827 boli obnovení ´´ úradníci ´´ chrámu.

 

Vyťahovanie kameňa , tehál, vápna atď., aj dva kone. V dôsledku toho mohol byť umenšený počet robotníkov a zmenšilo by sa aj nebezpečie úrazov. Vonkajšie múry boli dokončené, aj väzba krovu bola položená na svoje miesto, avšak ešte musela zimovať nahá. Aj v roku 1828 ten istý správca diela s pomocníkom Štefanom Albínym, s Preceptorom Martinom a kurátorom Jánom Dianiškom svedomite vykonávali uložené  im povinnosti. Škridle k zakrytiu krovu vyhotovili majstri povolaný z Banskej Bystrice. Veža bola vymurovaná až po veniec a zhotovená bola aj väzba jej krovu. V tomto radostnom zápale z napredovania diela, ktorý prenikol všetkých dookola, nešľachetná závistlivá ruka zapálila iný oheň, ktorému okrem farských stavaní padla za obeť väčšina budov mestečka. Oheň zničil všetku úrodu a zásoby zhromaždené v komorách  a stodolách. Mnohý utratili aj svoj dobytok. Stalo sa to o polnoci z 28 – 29 októbra, teda pred samou zimou. Krídla stavebného rozletu obhorené, ruky zomdlené, duch porazený, sila obrátená v dym ! Čo sa dalo očakávať, ako to, že chrám ostane ruinou skôr, ako bol dokončený, nedochochútčaťom  až na veky ! Avšak nádej zložená v Bohu nebola zahanbená. On pozdvihol a posilnil neobsiahlou  mocou zloženou v evanjeliu Ježiša Krista, poslal nám na pomoc bratov rôzneho stavu i vyznania a omdlievajúcich mocne posilnil v chválitebnom predsavzatí. Matej Štrba, obyvateľ Hornej Lehoty  Zvolenskej , bývalý čipkár, muž nepatrný, ale mnohým ďaleko nad obyčaj prejavujúci dobročinnosť prvý po tejto skaze pribehol a postihnutým oferoval 100 zlatých. Stal sa predchodcom mnohých, ktorí zúboženému zboru značne obetovali buď menom slávneho a velebného Dištriktu, buď menom nasej slávnej stolice , buď menom velebného seniorátu, alebo osobne a tak v cirkevnom zbore vzbudili to radostne presvedčenie že nevychladla láska , že plápolá aj pri tých rozdieloch, ktorými nás rozdeľujú predsudky. Drahé mena našich dobrodincov sta najvzácnejší poklad nám, i naším potomkom budú zachovávať pamätne knihy cirkevného zboru.

V roku 1829 pod správou nanovo vyžiadaných mužov Ondreja Čipkaya direktora a Samuela Čecha kurátora a preceptora vezu pokryl domáci kotlársky majster Fridrich Wester 36 centérmi medi. Veža bola vystrojená aj zvonmi a hodinami. Stavbu murári čiastočné simsovali, čiastočné vakovali. Stolári pracovali na dverách a laviciach. V roku 1830 palier Ján Neumann, bývajúci už v Rimavskej Sobote pod kurátorstvom Martina Dianišku dokončil sklepenie chrámu. Šikovnosť a usilovnosť  Neumannovu cirkev nevie prechváliť.

Rok 1831 videl tých istých správcov, ale inú prácu a iné prekážky a opäť smutné. Postavený bol oltár a kazateľňa, čiastočne z kresaného kameňa, čiastočne z tehál podľa návrhu povestného obrazníka a vzácneho nášho krajana Štefana Ferencziho. Oltárny obraz – namaľovaný znamenitým levočským  majstrom Jozefom Caucigon (zobrazujúcim Ježiša ako Svetlo sveta) – ozdobil dvoma anjelmi, držiacimi nad hlavou Ježiša  hviezdovú korunku. Priestor pod obrazom ozdobil  basreliéfom, zobrazujúcim Krista  uprostred učeníkov. Všetko to, spolu s chórmi bolo dokončené v r. 1832, keď Ján Maurer, peštiansky majster, oltár, kazateľňu a krstiteľnicu obložil mramorovým gitom  a nad očakávanie okrášlil tak, ako to tu predtým ešte nikto nevidel. Oheň, povodeň, drahota kruto skúšali staviteľov chrámu, najkrutejšia však bola cholera, ktorá prišla sem z Indie cez Rusko a Poľsko. Nemoc, podobná morovej rane, ktorú otcovia pomenovali čierna smrť kosila obyvateľov, že padali ako snopy za žencom. Najťažšie pritom bolo zachovať poriadky, predpísané  na ochranu zdravých a liečenie nemocných. Ale to všetko premohla viera a moc, založená na dôvere v Božiu milostivú pomoc, tak že chrám pri všetkom odpore protiviacich  sa živlov a hrôzach smrti predsa bol vystavaný a 30 septembra  Pánu Bohu posvätený, aby v údoch zboru vecne vzbudzoval nadej, vecne rozhojňoval lásku a chválu kresťanskej horlivosti.

Celá stavba bola prevedená pod najvyššou správou dôstojného pána superintendenta Pavla Jozeffyho a vysoko urodzeného pána Jana Daxnera, výborne zaslúžilého inšpektora cirkvi. Zásluhy hlavného správcu stavby, mnoho váženého muža  Ondreja Čipkaya, prozreteľne neúnavné riadiaceho stavbu od začiatku až do konca sú hodné toho, aby ich vďačnosť cirkvi zachovala pre potomkov.

Prv, ako opíšeme večne pamätnú slávnosť posvätenia, je treba niečo povedať o samotnom chráme. Ako veľmi sa líši vzdelanosť nášho veku od vzdelanosti starších dôb, tak veľmi sa líši vzhľad a usporiadanie nového chrámu od starého. Predtým negramotný ľud v tmavých miestnostiach chrámov len vzdychaním zadosť učinil svojmu náboženskému cíteniu. Dnes sa zriedka nájde evanjelický kresťan, ktorý by sa nevedel modliť zo svojho Tranosciusa a z neho si spievať. To si vyžaduje svetlo, ktoré si vždy viac žiadame. A keďže Pán Ježiš seba, evanjelium i svojich učeníkov menuje svetlom sveta, akoby nám mohla byť milá tma tam, kde hľadáme duchovné svetlo a kde svoj zrak dvíhame k nepristupiteľnému svetlu, v ktorom prebýva Pán Boh!?  Preto aj náš chrám je taký svetlý, akoby nemal múrov. Stojí tu teda dom Boží, ktorého dĺžka je 22 siah, šírka 12 siah a kde je užší – 8 siah a střevíc stupaj nohy, t.j. asi 30 cm. Jeho výška je 13 siah. Veža aj s medenou strechou je vysoká 36 siah. Pod ňou sa nachádza hlavný vchod do chrámu ozdobený jonskými stĺpmi. Vstupujúcemu do chrámu padne do očí veľký a pekný oltár, ktorého skvejúca sa prostota a obraz Krista , v duchu ktorého bol oltár zhotovený, uchvacuje myseľ, poráža temnosť a srdce naplňuje nebeskými citmi. Kazateľnica, celá mramorová a len tabulami zákona ozdobená v ľúbeznom súzvuku s oltárom doplňuje posvätnosť chrámu. Organ, výborné to dielo Františka Eduarda Petznika z roku 1792 pedálom a dvoma registrami dal doplniť tunajší poctivý súkennícky cech nákladom 400 zlatých, čím značne poslúžil poctám Božím a sláve chrámu.

    Poslovenčil   Mojmír Zúrik

 Doplnené 1.5.2011

Práce spojené s farbením a pozlatením kríža, hviezdy a hodinových tabúľ boli ukončené 12. decembra 1828.

Majster František Pružinksý dostal za to od mesta 90 zlatých.

14. decembra v II. nedeľu adventnú paliar Waldeman namontoval kríž a hviezdu, v ktorej je uložený pamätný spis o stave obce v tých časoch.

5.februára 1830 obec venovala na zvony 1500 zlatých.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.