Choď na obsah Choď na menu
 


Dr. Pavol Jozeffy

14. 4. 2011

V Myjavskej pahorkatine je celý rad obcí, v ktorých sa v minulosti narodili významné slovenské osobnosti. Jednou z nich sú aj Vrbovce, kde sa narodil spisovateľ Pavol Beblavý, autor náboženských a národných piesní Ján Leška a na Dolnej zemi pôsobiaci básnik a jazykovedec Štefan Leška. V tejto rozsiahlej kopaničiarskej obci pod Bielymi Karpatmi sa 31. januára 1775 narodil aj národnokultúrny pracovník, cirkevný hodnostár a spisovateľ Pavol Jozeffy.

 

Pavol Jozeffy (pôvodom Jozefák) vyrastal v roľníckej rodine otca Štefana Jozefáka a matky Barbory, rodenej Vaculovej. Základnú školu vychodil v rodisku, v rokoch 1788-93 pokračoval v štúdiu na evanjelickom lýceu v Bratislave. Po jeho ukončení bol v rokoch 1794-95 domácim učiteľom a vychovávateľom detí kráľovského úradníka Františka Darvaša. V rokoch 1796-98 pokračoval v štúdiu teológie na univerzite v Jene. Navštevoval aj univerzitu vo Wittenbergu, Halle, Lipsku a Salzmannov pedagogický ústav v Schnepfenthale. Keď sa vrátil domov, v zimných mesiacoch rokov 1798-99 bol vychovávateľom a učiteľom synov horlivého evanjelika Karola Földváryho v Péterke (Peštianska stolica). Hneď na to ho v roku 1799 pozval Samuel Tešedík za kaplána a učiteľa na svoj Hospodársky inštitút do Sarvaša. Pavol Jozeffy tam vyučoval pedagogiku, antropológiu, fyziku a poľnohospodárstvo. Za farára ho 7. 2. 1799 vysvätil superintendent banského dištriktu Martin Hamaliar. Po dva a pol ročnom pôsobení na Tešedíkovom ústave odišiel roku 1801 za farára do slovensko-nemeckého evanjelického zboru v Asóde, ktorý bol v tom čase významným slovenským strediskom. Po sedemročnom pôsobení v Asóde prešiel roku 1808 za farára do neďalekej Cinkoty, kde pôsobil plných dvanásť rokov do roku 1820. Počas cinkotského pôsobenia medzi rodákmi zastával funkcie seniorálneho zapisovateľa, školského dekana, peštianskeho konseniora a seniora. Aj keď bol medzi ľudom, s ktorým si veľmi rozumel aj rečovo, obľúbený a neohrozene bránil práva poddaných voči zemepánom, nakoniec musel Cinkotu opustiť. Jeho novým pôsobiskom sa v roku 1820 stal evanjelický cirkevný zbor v Tisovci. Po odchode z Dolnej zeme popri farárskej službe rozvíjal ľudovýchovnú činnosť, učil ľud ovocinárstvu a zúrodňovaniu pôdy podľa Tešedíkovej školy. Zavádzal pestovanie nových odrôd plodín a ovocia, propagoval všestranné vzdelávanie ľudu a podnecoval zakladanie nedeľných škôl pre dospelých. Za týmto účelom zaviedol na evanjelických cirkevných školách 6-ročnú školskú dochádzku.

 

 

Pavol Jozeffy je aj pôvodcom myšlienky súťaženia žiakov na kežmarskom lýceu v čítaní kníh zo školskej knižnice a ich využívania vo vyučovacom procese. Roku 1823 na dištriktuálnom konvente konanom v Kežmarku bol zvolený za superintendenta Potiského dištriktu a túto hodnosť vykonával plné štvrťstoročie. Do tejto superintendencie patrili aj Slovákmi obývané mestá a obce na severovýchode terajšieho Maďarska. Počas pôsobenia v Tisovci dal postaviť nový kostol a školu. V roku 1830 získal na univerzite v Jene čestný doktorát. Začiatkom 30. rokov stal spoločne s Jánom Seberínim na čele úsilia vydať nový evanjelický spevník. Nakoniec v roku 1842 pod jeho patronátom pripravili a vydali nový evanjelický Zpěvník. Bol horlivým podporovateľom vydávania slovenských kníh, udržiaval priateľské kontakty s peštianskym farárom Jánom Kollárom, ktorému bol pomocníkom a podporovateľom pri budovaní slovenského evanjelického cirkevného zboru v hlavnom meste Uhorska. Značnú odozvu vo verejnosti vzbudil jeho pastiersky list Potiského superintendenta k níreďházskej evanjelickej cirkvi proti zneužívaniu náboženstva na maďarizačné ciele. V liste adresovanom 6. 12. 1839 vyzýva miestny konvent, aby sa náboženstvo vyučovalo len v slovenskej materinskej reči. Jozeffy sa takto stal neohrozeným ochrancom dolnozemských Slovákov v Sabolčskej stolici proti krutej a zúrivej maďarizácii. Tento problém sa dostal do širokej verejnosti zásluhou slovenského korešpondenta časopisu Květy, ktorý ho uvádza v časopise 23. 4. 1840. Roku 1841 Jozeffy vystúpil na evanjelickom generálnom konvente proti maďarizačným snahám generálneho dozorcu grófa K. Zaya a roku 1842 bol vedúcim deputácie v tzv. Prestolnom prosbopise k panovníckemu dvoru vo Viedni. Prvýkrát v slovenských dejinách v ňom boli predložené národné požiadavky s prosbou o ich záštitu. V slovenskom národnom hnutí pokračoval v rokoch 1843-44, keď svojou autoritou vystupoval ako obranca Ľudovíta Štúra a Katedry slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu v Bratislave. Bol členom spolku Tatrín, v ktorom ako jeho predstaviteľ odporúčal vydávať ľudu prístupnú a zrozumiteľnú literatúru. Upozorňoval, aby Tatrín nezabúdal ani na Ukrajincov. Aktívne, a to i hmotne podporoval národné hnutie a snahy štúrovcov. Jeho národnobuditeľské zásluhy vysoko ocenil aj A. H. Škultéty v článku Žiaľ cirkvi a národa v časopise Orol Tatránsky roku 1848 a ocenili ich aj Štúrove Národnje noviny roku 1848.

 

Pavol Jozeffy bol autorom viacerých kázní a pastierskych listov, ktoré vyšli tlačou. Takmer polovicu svojho pracovného života pobudol medzi krajanmi v terajšom Maďarsku. Zomrel 29. 3. 1848 v Tisovci. Božetech Klemens namaľoval po jeho smrti obraz, ktorý zostal jednou z mála pamiatok, na ktorej nám jeho podobizeň aspoň takto pripomína jeho veľké zásluhy o slovenský národ.

 

Ján Jančovic

http://www.luno.hu/content/view/8985/57/