Choď na obsah Choď na menu
 


Kandidát na GB brat Mgr. Boris Mišina

31. 5. 2012

Čo by ste chceli priniesť vo funkcii generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi na Slovensku?

 

            Generálne presbyterstvo určilo, že program kandidátov bude zverejnený až 1. júna. Preto spomeniem len dve veci, ktorým sa chcem venovať:

-          Podporím snahy o silnejšie postavenie cirkevných zborov. V našej cirkvi nemá tradíciu uniformita, ak sa prejavuje a sú snahy posilniť „jednofarebnosť“ našej cirkvi, potom treba povedať, že to nezodpovedá tradičným hodnotám cirkvi (okrem doby socializmu) ani evanjelickej podstate cirkvi. Nepotrebujeme uniformitu. Bohatstvo našej cirkvi vidím v pestrosti práce a služby v našich cirkevných zboroch, seniorátoch a dištriktoch.

-            Za dôležitú považujem misiu. Je príliš veľa evanjelikov, ktorí sú síce pokrstení, možno i konfirmovaní, ale s cirkvou, ani s Pánom Bohom nežijú. Myslím, že je dôležité, aby sme sa v našich cirkevných zboroch nestarali len o vieru nás, ktorí do kostola chodíme, ale aj o prebudenie tých, ktorí duchovne spia. A to je misia. To sú dve z mojich myšlienok, keď sa pýtate, čo by som chcel do cirkvi priniesť.

           

Potrebuje ECAV generálneho biskupa? Ak áno, čo má byť jeho hlavná úloha?

 

            Funkcia generálneho biskupa bola síce vytvorená pred socializmom. No úlohy generálneho biskupa vykonával jeden z dvoch dištriktuálnych biskupov. Až keď prišiel socializmus, komunistický režim zneužil túto funkciu a centralizoval moc v cirkvi do rúk generálneho biskupa. Pritom si zabezpečil, aby to bol vždy človek, ktorý pôjde vtedajšiemu režimu poruke. Preto je táto funkcia značne diskreditovaná. Žiaľ, za vyše 22 rokov po revolúcii sme v cirkvi s touto zdeformovanou funkciou nič neurobili.

            Myslím, že by sme sa mali vrátiť k modelu, ktorý pred rokom 1948 dobre fungoval: Jeden z dištriktuálnych biskupov by bol predsedajúcim biskupom. To znamená, že by zvolával celocirkevné porady, koordinoval by celocirkevné úlohy a projekty, reprezentoval by cirkev navonok. Ale nemal by podriadených biskupov, ako je tomu dnes. Okrem toho, v tejto funkcii by sa mohli dištriktuálni biskupi striedať, pričom by nezáležalo na tom, či budú dištrikty dva, či tri, alebo štyri. Pomohlo by to i k vzájomnému pochopeniu sa v zbore biskupov, pretože každý z nich by vedel, že aj na neho príde rad a bude potrebovať podporu ostatných.

 

Aké máte plány do budúcnosti, ak nezískate funkciu generálneho biskupa?

 

            Dnes sú obe možnosti otvorené, no samozrejme, že nepoznám budúcnosť. Ak zvolený nebudem, stále som bratislavským farárom a seniorom Bratislavského seniorátu. Na druhej strane viem, že nič na tejto zemi nie je naveky, ani naše funkcie, postavenie, tituly, ocenenia a dokonca ani naše zdravie a život. Svoj cirkevný zbor učím, že všetko, čo prinesie život, treba prijímať ako z Božích rúk – a keďže sa snažím aj ja počúvať svoje kázne :-), chcem pokorne prijímať cestu, ktorou aj mňa Pán Boh povedie ďalej.

 

Aké sú podľa Vás pozitíva a negatíva priamej voľby na všetkých úrovniach cirkevných organizačných jednotiek?

 

            Nebudem sa vyjadrovať k všetkým úrovniam volieb, pretože ich máme v cirkvi až-až. Teraz je aktuálna voľba generálneho biskupa, resp. predsedníctva našej cirkvi.

            Pozitívom priamej voľby biskupov je zdanie demokracie. Ak volia všetci ľudia v cirkevných zboroch, zdá sa nám to demokratickejšie, než ako by ich mala voliť len istá skupina ľudí.

            Problémom priamej voľby biskupov je, že ani súčasného, ani ďalšieho kandidáta/kandidátov ľudia v cirkevných zboroch vlastne nepoznajú. Ak bol doteraz vo funkcii, poznajú jeho fotografiu, lebo je v každom čísle Evanjelického posla. Ale nevedia, ako sa kandidát správa, keď nie je na očiach všetkých. Nevedia, aký má charakter, či je spravodlivý a otvorený, či nie je klebetný a zákerný, či je čestný a vie spolupracovať, či mu ide o cirkev – alebo len o seba, či spája cirkev, alebo ju rozdeľuje. Preto si myslím, že biskupa (predsedníctvo) by mali voliť ľudia, ktorí kandidátov poznajú, alebo majú možnosť sa o nich dozvedieť z prvej ruky pravdivé informácie. – Napr. predsedníctva cirkevných zborov daného dištriktu.

 

Kde, podľa Vás,  v dnešnej dobe ECAV najviac „tlačí topánka“?

 

            Tiež nad tým premýšľam. Možno by bolo zaujímavé vypočuť si názory viacerých ľudí, ktorým naša cirkev nie je ľahostajná, aké majú skúsenosti, postrehy a podnety. Mňa tlačia:

-          Pokazené vzťahy, ktoré sú obrazom nedôvery, delenia sa, klebiet, ktoré majú v našej cirkvi často aj u jej predstaviteľov veľmi vysokú váhu... Som tým prekvapený, ako si kazíme vzájomné priateľstvá, ako šírime zlé meno niekomu, kto v cirkvi pracuje a s kým sme danú vec nikdy neriešili. Znechucujeme si vlastných ľudí, milujúcich svoju cirkev. Nepamätáme na slová Pána Ježiša, že potom poznajú všetci, že sate moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať. Zlé reči v cirkvi sú nebezpečné a nezodpovedné. Prenáša sa aj do ekumenických vzťahov, pretože ak nie sme láskaví k svojim, ako môžeme dôverovať a byť priateľskí k cudzím?

-          Cirkev sa stáva misijne impotentná. Akoby sme nerozumeli nie len potrebe misie, ale ani misijnej úlohe. Možno to súvisí aj so vyššie spomenutými vzťahovými problémami. Misijné snahy sú napádané, označované za neluteránske, misijní pracovníci sú ohováraní, každá nová forma je prinajmenšom spochybňovaná. Cirkev bez misie nepočuje poverenie Pána cirkvi: Choďte po celom svete a kážte evanjelium a budete Mi svedkami...

-          Ešte spomeniem jednu našu slabosť: Nemáme víziu. Témy, ktoré by mali podporiť aktivitu cirkvi a jej smerovanie v súčasnosti, nahrádzame kontraproduktívnym hľadaním vnútorného nepriateľa. Je mi to ľúto že naša cirkev, ktorá bola v minulosti semenišťom kultúry, národného povedomia, pokrokových myšlienok i sociálnej práce, dnes sa mi javí zakomplexovaná a paranoidná.

 

Čo môže ECAV ponúknuť človeku 21. storočia?

 

            Myslím, že máme čo ponúknuť. Nie preto, žeby sme my mali schopnosti a obdarovania sami zo seba. Máme čo ponúknuť, pretože evanjelium, Kristus má čo ponúknuť. No Pán bohatstvo svojho požehnania nedáva len predstaviteľom cirkvi a nikomu inému, ale každému je daný prejav Ducha na všeobecný úžitok. Treba otvoriť dvere Božiemu požehnaniu skrze ľudí, ktorých nám Pán cirkvi dal. Len spoločným úsilím, pokáním, novým odovzdaním sa Jemu a modlitbami za svoju cirkev a jej predstaviteľov môžeme dosiahnuť zmenu. Som presvedčený, že ju celá naša cirkev potrebuje.

 

Na záver

 

            Som si vedomý svojej nedokonalosti a slabosti. Nie všetko viem a nemám na všetky problémy cirkvi recept. Verím že len spoločnými silami, vzájomným počúvaním sa, na modlitbách a v pokání, ale aj s úprimnosťou srdca a zápalom viery môžeme pomôcť svoju cirkev urobiť miestom, kde Duch Boží môže viať, kde prevláda láska nad strachom, kde si vieme jeden druhého vážiť a kde od detí až po starcov nachádzame duchovný pokrm a stretáme Spasiteľa a Jeho nasledovníkov. Ďakujem, že ste mojim odpovediam venovali toľko času.

 

Na otázky odpovedal písomne Boris Mišina