Choď na obsah Choď na menu
 


Príhovor - Koncert obetiam represálií 50-tych rokov

16. 9. 2011

Príhovor na koncert obetiam represálií 50-tych rokov

 

Vážené dámy, vážení páni, vzácni hostia, bratia a sestry!

 

Pri udalostiach ako je táto, je ku slovu pozývaná pamäť človeka. Pamäť je našou súčasťou a robí z nás to, čím sme. Bez pamäte by ľudstvo bolo len akousi skupinou blúdiacich bytostí, ktoré nevedia odkiaľ prišli a kam smerujú. Pamäť nám dovoľuje vracať sa ku veciam, ktoré sme prežili, ktoré určujú našu identitu a ktoré si chceme nanovo pripomenúť, pretože nám spôsobili radosť. Umožňuje nám prežívať emócie, budovať vzťahy a posúvať sa k lepšej budúcnosti. Spoločné spomienky často  spájajú ľudí a bývajú témou priateľských stretnutí. Ale dnes sme tu z iného dôvodu ako zaspomínať si na staré dobré časy, či príjemné osobné zážitky.  Pri spomienkach ako je táto, by sme niektoré veci najradšej vymazali, či chceli uveriť tomu, že sa nikdy nestali. Sú čiernym miestom v našej ľudskej histórii.

 

Obete, ktoré si dnes pripomíname, neboli len mená na papieri. Boli v prvom rade  ľuďmi, rovnako ako my. Mali svoje mená, životné príbehy, svoje radosti aj problémy. Cítili ako my, smiali sa a plakali ako my. Mali tých, ktorých milovali a o ktorých sa báli. Tých, ktorí o nich prišli, pretože sa stali obeťami iných ľudí. Takých, čo mali v rukách moc. Ale tiež to boli ľudia. V čom boli títo iní ako sme my? Môžeme s určitosťou povedať, že my by sme niečoho takého neboli schopní? Sú naše dnešné vzťahy lepším obrazom ľudskosti ako tomu bolo vtedy? Nemusíme sa priamo vraždiť, ale dokážeme si navzájom veľmi ublížiť. Slovom, gestom, postojom. Ohováraním, prekrúcaním pravdy, manipulovaním, mlčaním. Na tieto zbrane nepotrebujeme povolenie a tak ich využívame jedine pod kontrolou vlastného svedomia. Najväčším prikázaním, ktoré stojí nad všetkými ostatnými, je prikázanie lásky. Lásky k Bohu, ktorý nás učí a dáva silu milovať blížneho. Človek má potenciál byť krásnym stvorením, ktoré okolo seba rozdáva pokoj, radosť, šťastie a lásku. Ale má aj schopnosť stať sa šelmou, ktorá v záujme vlastného dobra požiera  svojich bratov. Prečo v jednom zvíťazí to prvé a v inom to druhé?

 

Jeden starý Indián raz rozprával svojmu vnukovi príbeh o bitke, ktorá prebieha vo vnútri každého človeka. Povedal mu, “chlapče, tá bitka v každom z nás je medzi dvoma vlkmi.“ Jeden je zlý. Je to zlosť, závisť, žiarlivosť, smútok, sebeckosť, hrubosť, nenávisť, seba ľútosť, falošnosť, namyslenosť a ego. Ten druhy je dobrý. Je to radosť, pokoj, láska, nádej, vyrovnanosť, skromnosť, láskavosť, empatia, štedrosť, vernosť, súcit a dôvera. Vnuk o tom všetkom premýšľal a po minúte sa opýtal, “A ktorý vlk zvíťazí?” Starý Indián odpovedal: “Ten, vnúčik môj,  ktorého kŕmiš ”.

 

Vážení hostia! Spomínať je určite potrebné. Aj na to dobré, aj na to zlé. Aby sme nanovo videli, čoho sme schopní. Pamäť totiž dokáže spustiť množstvo obranných mechanizmov, ktoré jej umožnia nevracať sa k nepríjemnému, bolestivému, zlému. A je jedno, či je to pamäť jednotlivca alebo kolektívu. Zabúdanie je milosrdné, ale ak prekročí určitú hranicu, je to diagnóza, ktorá si vyžaduje liečbu. Pri kolektívnej pamäti sa nedá použiť zázračná tabletka, ktorá by odstránila nánosy klamstiev, prekrútených informácií, či popierania skutočnosti. Jediným liekom je pravda. Ako píše evanjelista Ján 8:32  „A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ 

 

ThDr. Jana Bosáková

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.